Red Hot Chili Peppers nahrávali svoj prelomový piaty album Blood Sugar Sex Magik v losangelskom dome producenta Ricka Rubina s názvom Mansion. V honosnej rezidencii stredomorského rázu, v ktorej vraj v minulosti svoje triky nacvičoval legendárny iluzionista Harry Houdini a istý čas patrila aj hercovi Erolovi Flynnovi, sa celá kapela zavrela na dva mesiace.

V dome však odmietal prespávať bubeník Chad Smith. Permanentne tvrdil, že v rezidencii straší, čo potvrdil aj Anthony Kiedis. Ten však podľa vlastných slov záhadné zvuky vychádzajúce z rôznych izieb považoval za inšpiratívne. V pôvodnom dome stojacom na mieste toho dnešného bola totiž v 20-tych rokoch zabitá žena. Nevysvetliteľný ruch a udalosti, ktoré sa v budove s unikátnymi akustickými vlastnosťami diali, si všimli aj ďalšie kapely, ktoré tam Rick Rubin pozval po RHCP - Audioslave, Slipknot, Linkin Park, Marilyn Manson či System of a Down.

Nadčasovosť par excellence

Blood Sugar Sex Magik (ďalej len BSSM), vydaný v roku 1991 pod hlavičkou vydavateľstva Warner Bros, dostal štvoricu definitívne na celosvetový zreteľ. Album, obsahujúci notorické fusion hymny ako Give It Away, Suck My Kiss, Breaking The Girl a Under The Bridge sa umiestnil na bronzovej pozícii amerického rebríčka Billboard 200, celosvetovo sa z neho predalo 13 miliónov kópií a dostal tiež veľkolepý, i keď diskutabilný prídomok "najdôležitejší album 90-tych rokov".

Adeptov na tento titul je príliš veľa, veď len v samotnom roku 1991 vyšlo niekoľko albumov, ktoré zmenili vývoj hudby. Zásadný a neprestajný vplyv BSSM a vôbec unikátneho rap-funk-punkového zvuku Red Hot Chili Peppers však nemožno poprieť.

Nemusíme ani hľadať ďaleko, napríklad v Karlových Varoch pôsobí perspektívna mladá zostava Funky Monx, ktorá sa pomenovala podľa jednej skladby práve z tejto nahrávky. Názov Funky Monks nesie aj dokument, v ktorom Fleov švagor Gavin Bowden zachytil kreatívny proces celého nahrávania v Mansion. Zo svetovej scény priznali RHCP ako svoj inšpiračný zdroj mená ako Kanye West, Anderson .Paak, Lana Del Rey, Linkin Park a množstvo ďalších hudobníkov.

Nahrávka bola z doposiaľ vydaných albumov zvukovo najuhladenejšia, zároveň však zachováva všetku zvukovú pestrosť, melodickosť a nápaditosť kapely. V zásade z nej vystupujú najmä typické funkové komponenty, synkopické beaty, konsolidované gitary a basové linky. Flea, inšpirovaný basáčkou Kim Gordon zo Sonic Youth, svoje party zjednodušil rešpektujúc krédo "menej je viac", aby sa vyhol machistickým basáckym tendenciám, ktorými bol vtedajší hudobný priestor zahltený a ktoré kultová hudobníčka kritizovala.

Tvrdšiu gitarovú a vôbec rockovejšiu polohu majú skladby My Lovely Man (ďalšia z piesní venovaných pôvodnému gitaristovi, zosnulému Hillelovi Slovakovi), The Righteous and the Wicked, eponymná Blood Sugar Sex Magik či Naked in The Rain. Posledná spomenutá patrí k najstarším skladbám z albumu, štvorica ju hrala už počas turné k predchádzajúcemu albumu Mother's Milk. V skladbe Apache Rose Peacock sa objaví aj Fleov trumpetový part.

Texty na albume sú, rovnako ako jeho samotný názov a názvy niektorých skladieb (Suck My Kiss, Sir Psycho Sexy, If You Have to Ask) prešpikované sexuálnymi výrazmi a narážkami a reprezentujú tak kontinuálne bohémske nastavenie kapely.

Notoricky známy hit Under The Bridge, považovaný za vrchol albumu, je Kiedisovou výpoveďou opisujúcou najhorší moment v jeho živote, ktorý sa odohral pod jedným nešpecifikovaným mostom v centre Los Angeles počas jeho závislosti na rôznych stimulantoch a opiátoch. Zaujímavosťou je, že zimomriavkový moment skladby v jej finále, chorálny doprovod objavujúci sa po tretej minúte naspievalo zoskupenie Fruscianteho mamy s názvom Gail Frusciante and Friends.

Suck My Kiss je o závislosti na milovanej osobe tak silnej, že ju skrátka nemožno prestať bozkávať, Breaking The Girl zas o Kiedisovom nekonečnom striedaní vzťahov a partneriek, a o neschopnosti ustáliť sa.

Ku Give It Away, energickej piesni s výrazným drumbľovým sprievodom, ktorá sa vykryštalizovala spontánnym jamom medzi Fleom a Frusciantem, napísal Kiedis báseň o altruizme v súvislosti so zážitkami s jeho bývalou priateľkou Ninou Hagen. Skladba bola ich vôbec prvým singlom, ktorý sa umiestnil na prvom mieste v americkom rebríčku Billboard Modern Rock Tracks, a uspela aj v britskom rebríčku, kde sa dostala až na deviate miesto. 

Funková pevnosť obliehaná grungeom, Frusciante zostrelený

Medzi vynikajúce menej známe skladby patrí I Could Have Lied o krátkom Kiedisovom vzťahu s írskou speváčkou Sinéad O'Connor, s pokojným spevákovým vokálom a niekoľkými basovými tónmi. S efektnými, jednoduchými a preto krásnymi a chytľavými gitarovými vybrnkávačkami to John Frusciante skrátka vie, čo ešte neskôr dokáže na albume Californication. Bol to najmä on a Kiedis, ktorí poskladali melodické kontúry drvivej väčšiny piesní, až potom ich ukázali Fleovi a Smithovi. Fruscianteho gitarový štýl je kritikmi považovaný za zásadnú igredienciu úspechu albumu.

Nasledujúce turné prebehlo v závislosti od konkrétneho miesta s predkapelami Pearl Jam, Nirvanou aj s The Smashing Pumpkins, teda s povstávajúcou novou vlnou alternatívneho rocku šíriacou sa zo severozápadu. Peppers tak stáli pri zrode jednej rockovej éry a s odstupom času možno povedať, že prežili aj jej pád.

Iróniou osudu je, že piaty album RHCP vyšiel v ten istý deň ako ikonický Nevermind. Úspech druhého štúdiového albumu Nirvany, z ktorého sa predalo 30 miliónov kusov, prevalcoval všetku konkurenciu. Ako Flea, tak Kiedis aj Smith však na kolegov nemajú ťažké srdce, boli a stále sú fanúšikmi grungeových kapiel.

Flea síce v rozhovore pre magazín SPIN priznal, že na úspech chlapcov zo Seattlu trochu žiarlil, pretože BSSM takmer dokonale zatienili, zároveň však uznal, že Nirvana sa po vydaní Nevermindu stala najlepšou kapelou na svete. Dokonca si s trojicou aj zahral na trumpetu (resp. si zaskákal na pódiu) v kultovom tracku Smells Like Teen Spirit v roku 1993 na Hollywood Rock Festivale v Riu. Kiedis zase vystúpenie Nirvany v losangelskej Sports Aréne komentoval ako čosi živočíšne, surové a muzikálne zároveň, čo dovtedy na scéne nemalo obdobu.

Naproti tomu John Frusciante na závisť voči ešte úspešnejším kolegom ani nepomyslel a prežíval svoju vlastnú osobnú drámu. Dá sa povedať, že precitol nad slovami Marilyn Monroe, že sláva je síce vec príjemná, ale v noci sa k nej nepritulíte. Napriek nástupu grungeovej vlny totiž RHCP dosiahli popularitu takých rozmerov, že vtedy 21-ročným hudobníkom vnútorne otriasla. Kým ostatní členovia kapely posunutie koncertnej latky na vyššiu úroveň vítali, on sám seba stále vnímal ako undergroundového gitaristu a prial si, aby Peppers zostali kapelou hrajúcou pre plné kluby, nie na veľkých pódiách.

Stúpajúcou slávou opovrhoval a keďže sa s ňou nevedel vyrovnať, potajme začal brať znova heroín. Následne sa kapelu rozhodol aj kvôli nastupujúcim depresiám a stupňujúcim sa nezhodám s Kiedisom opustiť doslova za jazdy, a vskutku "rockovo" - len niekoľko minút pred koncertom v Tokiu. Koncert nakoniec po intenzívnom presviedčaní odohral, bola to však podľa Kiedisových slov najhoršia šou, ktorú kedy hrali. Turné s kapelou doklepal najatý gitarista Arik Marshall, ktorého neskôr po všelijakých pokusoch s inými gitaristami stabilnejšie nahradil Dave Navarro z kapely Jane's Addiction.

Dave Navarro a One Hot Minute

Tvorba a skladanie ďalších songov sa bez Fruscianteho zásadne zasekla. Kiedis navyše po piatich rokoch znova prepadol závislostiam, a tak sa do popredia v rámci kreatívneho procesu dostal Flea. Navarro, ovplyvnený gitaristami z trochu iného žánrového spektra ako Frusciante - Robertom Smithom, Jimmym Pageom či Ericom Claptonom - bol v kapele viac preto, že ide o rozbehnutý vlak, ako preto, že by mal rád funkovú muziku a nekonečné jamovanie. Navyše tiež trpel závislosťou.

Kapela napriek tomu po viacerých preloženiach ohlásila vydanie albumu One Hot Minute (1995), na ktorom opäť spolupracovala s producentom Rickom Rubinom. Trinásťpesničková nahrávka je výrazne ovplyvnená tvrdšou Navarrovou gitarou nešetriacou distortion a obsahuje aj psychedelické party. Album bol vzhľadom k predchádzajúcim predstavený ako temnejší, pomalší a zádumčivejší. V textoch sa opäť objavujú témy priateľstva a závislosti na drogách, príbehy rozpadnutých Kiedisových vzťahov ale aj verše venované blízkym osobám, ktoré odišli z jeho života. Jednou z nich je Kurt Cobain, ktorému je venovaná atmosférická balada Tearjerker.

Flea má na albume vlastný, satiricky ladený zárez s názvom Pea, ktorý zložil aj v ňom spieva. Okrem toho napísal skladby Transcending a Deep Kick o spoločnom vyrastaní s Kiedisom. Najúspešnejšou sa stala skladba My Friends s charizmatickým akustickým sprievodom, výraznou albumovou záležitosťou je aj tretí singel, vychillovaná upbeatová skladba Aeroplane s neskutočným Fleovým basovým slapom. V jej poslednej slohe možno zachytiť aj vokál vtedy malinkej Fleovej dcérky Clary a jej kamarátky zo škôlky. V zvuku eponymnej One Hot Minute zase cítiť vplyv grungeu, ktorý bol v tej dobe, čerstvo po smrti Kurta Cobaina na vrchole. Album však bol aj napriek silným momentom považovaný za komerčný prepadák, predala sa z neho totiž menej ako polovica kópií než z BSBM.

Po turné k tomuto albumu sa kapela s Navarrom rozlúčila - jednak kvôli chýbajúcej muzikantskej chémii a tiež kvôli závislosti, ktorá ho stavala mimo realitu. Podľa neho však išlo skôr o zámienku, keďže Kiedis bol na tom minimálne rovnako zle. V roku 1998 sa tak RHCP ocitajú bez gitaristu aj bez nového materiálu. Posledným Kiedisovým nápadom, ako kapelu zachrániť, je osloviť Fruscianteho, či by sa mu nechcelo pridať k starej parte... No o tom už nabudúce.

Článok je súčasťou štvordielnej série (všetky články sú postupne zverejňované na stránke www.hudba.sk), ktorá vychádza pri príležitosti prvého koncertu Red Hot Chili Peppers na Slovensku na bratislavskom Lovestream Festivale. Vstupenky na Lovestream festival kúpite v sieti Predpredaj.sk.

Autor: Matej Kráľ
Foto: AP Photo/Charles Krupa

 

Článok bol pôvodne publikovaný na partnerskom hudobnom portáli Hudba.sk.